Diana Cencer Garafová, Nikola Šušovicová |
Diana Cencer Garafová, Nikola Šušovicová: Jedno bez druhého
kurátor výstavy
04.04.2019 - 02.06.2019
Galéria Jána Koniarka v Trnave, Nové krídlo Kopplovej vily, Zelený kríček 3, Trnava
výstava iluzívnej maľby vizuálnych umelkýň najmladšej generácie
Autorky, titul výstavy: Diana Cencer Garafová, Nikola Šušovicová: Jedno bez druhého
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka v Trnave, Nové krídlo Kopplovej vily, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátorka: MgA. Marianna Brinzová
Vernisáž: 4. 4. 2019 (štvrtok) o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 04. 04. – 02. 06. 2019
Komentované prehliadka - 18.5.2019 o 19:00 Komentované prehliadka spojená s finisážou - 2.6.2019 o 16:00 „Jedno bez druhého“ je autorská výstava dvoch mladých slovenských výtvarníčok Diany C. Garafovej a Nikoly Šušovicovej. Obe autorky sa vo svojej tvorbe zaoberajú problematikou vnútorného priestoru výtvarného diela, jeho umiestnením vo fyzickom priestore a optickými ilúziami. Ústrednou témou ich tvorby sú spomienky uchovávané v predmetoch a v prostredí, ktoré ich bezprostredne obklopuje a pôsobí na ne. Dôležitým spolučiniteľom ich diel je aj pohľad diváka a jeho (ne)schopnosť pozerať sa a vnímať. Obe autorky pritom vychádzajú z maliarskej pozície, ku ktorej však nepristupujú klasicky, snažia sa hľadať a prekračovať jej hranice. Garafová prostredníctvom rôznych médií presahuje plochu a vstupuje do reálneho priestoru, Šušovicová zase pracuje skôr s fiktívnym priestorom v obraze. Jedna ostáva v ploche maľby, druhá expanduje do priestoru. Názov výstavy „Jedno bez druhého“ nám môže evokovať viacero významových rovín. Odkazuje na nutnú prítomnosť dvoch na seba závislých činiteľov, ktoré medzi sebou komunikujú. Dvomi činiteľmi sú v tomto prípade aj samotné autorky s rozdielnym formálnym prístupom k téme, ale s tendenciou sa vždy vracať k tomu „druhému“. Napriek inklinácii k priestorovým riešeniam sa Garafová stále dotýka aj maľby a Šušovicová, hoci poväčšine ostáva v ploche maľby, intenzívne vníma aj priestorové kvality. Istú ambivalentnosť podporujú aj ich predmetné zobrazenia, ktoré nemôžu existovať bez priestoru, no zároveň ho môžu spätne deformovať, presahovať alebo popierať. Podobne ani spomienky vizualizované v ich dielach nemôžu existovať bez istého druhu nosiča, do ktorého sú ukladané tak, aby boli následne opäť vnímané a redefinované. „Jedno bez druhého“ by tu významovo a fyzicky nemohlo fungovať ani existovať. Jedno s druhým sa vždy vzájomne potrebuje, dopĺňa, ale nie vždy stotožňuje. Môže stáť i v protiklade. Garafová a Šušovicová prostredníctvom výstavy „Jedno bez druhého“ balansujú medzi dvomi rovinami, medzi plochou a priestorom, medzi niečím konkrétnym, predmetným a objektívnym, a čímsi subjektívnym a nejasným. Najsilnejšie prepojenie medzi nimi vzniká prostredníctvom zachytávania spomienok pomocou redukcie, skreslenia alebo deformácie. Garafová pri ich zaznamenávaní a prezentovaní divákovi využíva rôzne optické ilúzie, perspektívy, skreslenie a spochybnenie na rôznych úrovniach. Šušovicová zase zo zaznamenaných spomienok necháva miznúť konkrétne zobrazenia osôb alebo celistvé formy predmetov, čím ich znejasňuje a zároveň na ne upriamuje pozornosť. Diana C. Garafová (*1986, Piešťany) je absolventkou doktorandského štúdia na Katedre maliarstva u prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe primárne pracuje s optickými ilúziami, prostredníctvom ktorých vedie oko pozorného diváka ku skrytým obrazom, významom a kontextom. Zaoberá sa podstatou samotného videnia a nazerania na realitu, pričom prichádza k záveru, že naše videnie a vnímanie je značne obmedzené a subjektívne. Náš svet sa skladá z interpretácií získaných z rôznych ustanovených modelov reality a predstáv o tom, ako asi funguje. Garafová sa prostredníctvom svojej tvorby snaží skúmať, do akej miery modely dokážu nahradiť skutočnosť, či dokážu sprostredkovať viac a byť príťažlivejšími ako samotný originál. Na výstave „Jedno bez druhého“prezentuje práce vo dvojiciach, čím medzi nimi vytvára nové väzby. Pri každej dvojici je prvá časť tvorená jedným zo starších modelov, (ktoré boli pôvodne súčasťou jej dizertačnej práce) a druhá je tvorená novým artefaktom, ktorý na tieto modely ideovo alebo formálne reaguje – prípadne priamo vstupuje do reálneho priestoru galérie. Napriek tomu, že sa Garafová v dizertačnej práci pôvodne zaoberala inou problematikou, vybrané modely spája ďalšia tematická vrstva. Je ňou predpoklad, že idey (ako sú napríklad spomienky) nedokážu existovať bez určitého hmotného „nosiča“, do ktorého sa odtláčajú. Akoby tieto spomienky boli bezprostredne fixované v konkrétnych miestach, priestoroch, predmetoch alebo v samotných ľuďoch. Autorka si pri skúmaní týchto ideí zároveň uvedomuje, že spomienky sa v dôsledku rôznych vplyvov môžu deformovať, a tak k nim aj pristupuje. Sú pre ňu relatívne, môžu byť len istou možnosťou alebo subjektívnym uhlom nášho pohľadu na odohranú skutočnosť. V dielach prezentovaných na výstave preto zámerne využíva rôzne deformácie a znejasnenia – anamorfné perspektívy, miešanie pozitívu s negatívom, zrkadlenie či „nepravý“ tieň. Divák je tak pri čítaní a dekódovaní jej diel nútený vnímať priestor inak, v iných kvalitách a z nových perspektív. Otvára sa mu tým „vstup“ do imaginatívnych priestorov a nových možností, v ktorých oproti realite môžu fungovať iné vzťahy a pravidlá. Nikola Šušovicová (*1994, Banská Štiavnica) je študentkou magisterského štúdia v Ateliéri maľby III. pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca na VŠVU v Bratislave. V tvorbe sa podobne ako Garafová zaoberá možnosťami videnia, vnímaním reality a jej obrazov. Autorka poukazuje na obmedzené možnosti nášho videnia a roztrieštenú percepciu, pričom má tendenciu z plošného priestoru maľby presahovať von. V ďalšej rovine svojej tvorby sa zaoberá samotným priestorom (maliarskym aj reálnym) a predmetmi, ktoré sa v ňom nachádzajú. Vyjadruje a hľadá akési esencie týchto predmetov a ich vzťahy k subjektom. Zobrazuje patinu navrstvenú prežitými spomienkami a časom, ktorý sa na nich podpísal. Obrazy Nikoly Šušovicovej odkazujú na intímne domáce prostredia plné najrozličnejších predmetov spájajúce sa s jej rodinou a minulosťou. Autorka vo svojich maľbách abstrahuje, sprítomňuje a vyníma len určité znaky týchto prostredí, pričom na diváka prenáša ich atmosféru a genia loci. Postavy obyvateľov priestorov však zostali neprítomné, stali sa len jednou z možností zobrazenia, ktoré sa zaobíde aj bez nich. Šušovicová týmito (ne)zobrazeniami skúma vzťah človeka k predmetom, ich funkciu/účel a taktiež priestor ako taký, ktorý je základnou podmienkou existencie akéhokoľvek predmetu alebo telesa vôbec. Každý predmet bežnej spotreby má určitú funkciu a podlieha postupne opotrebovaniu a entropii. Čo sa však stane s predmetmi, ktoré prakticky ešte nestratili svoju pôvodnú funkciu, ale stali sa nevyužívanými? Sú vystavené vo vitrínach a stávajú sa „okrasou“ priestoru. Autorka zobrazuje v maľbách abstrahované formy týchto predmetov a vitrín, ktoré akoby splývali s prostredím. Jednotlivé predmety redukuje natoľko, že z nich ostáva len istý atribút, napríklad v podobe zlatého prstenca, ktorý sa často nachádza na pohároch a evokuje čosi luxusné a zároveň glorifikujúce. Takto zminimalizované priestory a ich predmety zachytené v jej maľbách nadobúdajú až akýsi transcendentálny charakter. V úplne najnovších prácach ide autorka až na hranu vnímania zobrazovaného. Predmety vyníma z ich prirodzeného prostredia a umiestňuje na neutrálne pozadia, pričom nie je isté, či sa do týchto pozadí vnárajú, alebo sa z nich, naopak, vynárajú. Nejde tu však o zobrazenie konkrétnych predmetov, ale skôr o ich asociácie a podvedomé vizualizovanie, ktoré sa pretavuje do nekonkrétnej, no povedomej formy. Dianu C. Garafovú a Nikolu Šušovicovú, ktoré sa prezentujú na spoločnej výstave s názvom „Jedno bez druhého“, spája špekulatívny pohľad na realitu, práca so spomienkami, archívom, skúmanie priestoru a jeho predmetov. Každá z nich však k daným témam pristupuje individuálne, Garafová prostredníctvom fyzikálno-matematických vzťahov a teórií, Šušovicová viac intuitívne a psychologicky.
Autorky, titul výstavy: Diana Cencer Garafová, Nikola Šušovicová: Jedno bez druhého
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka v Trnave, Nové krídlo Kopplovej vily, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátorka: MgA. Marianna Brinzová
Vernisáž: 4. 4. 2019 (štvrtok) o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 04. 04. – 02. 06. 2019
Komentované prehliadka - 18.5.2019 o 19:00 Komentované prehliadka spojená s finisážou - 2.6.2019 o 16:00 „Jedno bez druhého“ je autorská výstava dvoch mladých slovenských výtvarníčok Diany C. Garafovej a Nikoly Šušovicovej. Obe autorky sa vo svojej tvorbe zaoberajú problematikou vnútorného priestoru výtvarného diela, jeho umiestnením vo fyzickom priestore a optickými ilúziami. Ústrednou témou ich tvorby sú spomienky uchovávané v predmetoch a v prostredí, ktoré ich bezprostredne obklopuje a pôsobí na ne. Dôležitým spolučiniteľom ich diel je aj pohľad diváka a jeho (ne)schopnosť pozerať sa a vnímať. Obe autorky pritom vychádzajú z maliarskej pozície, ku ktorej však nepristupujú klasicky, snažia sa hľadať a prekračovať jej hranice. Garafová prostredníctvom rôznych médií presahuje plochu a vstupuje do reálneho priestoru, Šušovicová zase pracuje skôr s fiktívnym priestorom v obraze. Jedna ostáva v ploche maľby, druhá expanduje do priestoru. Názov výstavy „Jedno bez druhého“ nám môže evokovať viacero významových rovín. Odkazuje na nutnú prítomnosť dvoch na seba závislých činiteľov, ktoré medzi sebou komunikujú. Dvomi činiteľmi sú v tomto prípade aj samotné autorky s rozdielnym formálnym prístupom k téme, ale s tendenciou sa vždy vracať k tomu „druhému“. Napriek inklinácii k priestorovým riešeniam sa Garafová stále dotýka aj maľby a Šušovicová, hoci poväčšine ostáva v ploche maľby, intenzívne vníma aj priestorové kvality. Istú ambivalentnosť podporujú aj ich predmetné zobrazenia, ktoré nemôžu existovať bez priestoru, no zároveň ho môžu spätne deformovať, presahovať alebo popierať. Podobne ani spomienky vizualizované v ich dielach nemôžu existovať bez istého druhu nosiča, do ktorého sú ukladané tak, aby boli následne opäť vnímané a redefinované. „Jedno bez druhého“ by tu významovo a fyzicky nemohlo fungovať ani existovať. Jedno s druhým sa vždy vzájomne potrebuje, dopĺňa, ale nie vždy stotožňuje. Môže stáť i v protiklade. Garafová a Šušovicová prostredníctvom výstavy „Jedno bez druhého“ balansujú medzi dvomi rovinami, medzi plochou a priestorom, medzi niečím konkrétnym, predmetným a objektívnym, a čímsi subjektívnym a nejasným. Najsilnejšie prepojenie medzi nimi vzniká prostredníctvom zachytávania spomienok pomocou redukcie, skreslenia alebo deformácie. Garafová pri ich zaznamenávaní a prezentovaní divákovi využíva rôzne optické ilúzie, perspektívy, skreslenie a spochybnenie na rôznych úrovniach. Šušovicová zase zo zaznamenaných spomienok necháva miznúť konkrétne zobrazenia osôb alebo celistvé formy predmetov, čím ich znejasňuje a zároveň na ne upriamuje pozornosť. Diana C. Garafová (*1986, Piešťany) je absolventkou doktorandského štúdia na Katedre maliarstva u prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe primárne pracuje s optickými ilúziami, prostredníctvom ktorých vedie oko pozorného diváka ku skrytým obrazom, významom a kontextom. Zaoberá sa podstatou samotného videnia a nazerania na realitu, pričom prichádza k záveru, že naše videnie a vnímanie je značne obmedzené a subjektívne. Náš svet sa skladá z interpretácií získaných z rôznych ustanovených modelov reality a predstáv o tom, ako asi funguje. Garafová sa prostredníctvom svojej tvorby snaží skúmať, do akej miery modely dokážu nahradiť skutočnosť, či dokážu sprostredkovať viac a byť príťažlivejšími ako samotný originál. Na výstave „Jedno bez druhého“prezentuje práce vo dvojiciach, čím medzi nimi vytvára nové väzby. Pri každej dvojici je prvá časť tvorená jedným zo starších modelov, (ktoré boli pôvodne súčasťou jej dizertačnej práce) a druhá je tvorená novým artefaktom, ktorý na tieto modely ideovo alebo formálne reaguje – prípadne priamo vstupuje do reálneho priestoru galérie. Napriek tomu, že sa Garafová v dizertačnej práci pôvodne zaoberala inou problematikou, vybrané modely spája ďalšia tematická vrstva. Je ňou predpoklad, že idey (ako sú napríklad spomienky) nedokážu existovať bez určitého hmotného „nosiča“, do ktorého sa odtláčajú. Akoby tieto spomienky boli bezprostredne fixované v konkrétnych miestach, priestoroch, predmetoch alebo v samotných ľuďoch. Autorka si pri skúmaní týchto ideí zároveň uvedomuje, že spomienky sa v dôsledku rôznych vplyvov môžu deformovať, a tak k nim aj pristupuje. Sú pre ňu relatívne, môžu byť len istou možnosťou alebo subjektívnym uhlom nášho pohľadu na odohranú skutočnosť. V dielach prezentovaných na výstave preto zámerne využíva rôzne deformácie a znejasnenia – anamorfné perspektívy, miešanie pozitívu s negatívom, zrkadlenie či „nepravý“ tieň. Divák je tak pri čítaní a dekódovaní jej diel nútený vnímať priestor inak, v iných kvalitách a z nových perspektív. Otvára sa mu tým „vstup“ do imaginatívnych priestorov a nových možností, v ktorých oproti realite môžu fungovať iné vzťahy a pravidlá. Nikola Šušovicová (*1994, Banská Štiavnica) je študentkou magisterského štúdia v Ateliéri maľby III. pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca na VŠVU v Bratislave. V tvorbe sa podobne ako Garafová zaoberá možnosťami videnia, vnímaním reality a jej obrazov. Autorka poukazuje na obmedzené možnosti nášho videnia a roztrieštenú percepciu, pričom má tendenciu z plošného priestoru maľby presahovať von. V ďalšej rovine svojej tvorby sa zaoberá samotným priestorom (maliarskym aj reálnym) a predmetmi, ktoré sa v ňom nachádzajú. Vyjadruje a hľadá akési esencie týchto predmetov a ich vzťahy k subjektom. Zobrazuje patinu navrstvenú prežitými spomienkami a časom, ktorý sa na nich podpísal. Obrazy Nikoly Šušovicovej odkazujú na intímne domáce prostredia plné najrozličnejších predmetov spájajúce sa s jej rodinou a minulosťou. Autorka vo svojich maľbách abstrahuje, sprítomňuje a vyníma len určité znaky týchto prostredí, pričom na diváka prenáša ich atmosféru a genia loci. Postavy obyvateľov priestorov však zostali neprítomné, stali sa len jednou z možností zobrazenia, ktoré sa zaobíde aj bez nich. Šušovicová týmito (ne)zobrazeniami skúma vzťah človeka k predmetom, ich funkciu/účel a taktiež priestor ako taký, ktorý je základnou podmienkou existencie akéhokoľvek predmetu alebo telesa vôbec. Každý predmet bežnej spotreby má určitú funkciu a podlieha postupne opotrebovaniu a entropii. Čo sa však stane s predmetmi, ktoré prakticky ešte nestratili svoju pôvodnú funkciu, ale stali sa nevyužívanými? Sú vystavené vo vitrínach a stávajú sa „okrasou“ priestoru. Autorka zobrazuje v maľbách abstrahované formy týchto predmetov a vitrín, ktoré akoby splývali s prostredím. Jednotlivé predmety redukuje natoľko, že z nich ostáva len istý atribút, napríklad v podobe zlatého prstenca, ktorý sa často nachádza na pohároch a evokuje čosi luxusné a zároveň glorifikujúce. Takto zminimalizované priestory a ich predmety zachytené v jej maľbách nadobúdajú až akýsi transcendentálny charakter. V úplne najnovších prácach ide autorka až na hranu vnímania zobrazovaného. Predmety vyníma z ich prirodzeného prostredia a umiestňuje na neutrálne pozadia, pričom nie je isté, či sa do týchto pozadí vnárajú, alebo sa z nich, naopak, vynárajú. Nejde tu však o zobrazenie konkrétnych predmetov, ale skôr o ich asociácie a podvedomé vizualizovanie, ktoré sa pretavuje do nekonkrétnej, no povedomej formy. Dianu C. Garafovú a Nikolu Šušovicovú, ktoré sa prezentujú na spoločnej výstave s názvom „Jedno bez druhého“, spája špekulatívny pohľad na realitu, práca so spomienkami, archívom, skúmanie priestoru a jeho predmetov. Každá z nich však k daným témam pristupuje individuálne, Garafová prostredníctvom fyzikálno-matematických vzťahov a teórií, Šušovicová viac intuitívne a psychologicky.
