Igor Piačka |
Igor Piačka: Doba Nežná
kurátor výstavy
07.02.2014 - 01.04.2014
Galéria Jána Koniarka v Trnave, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Autor, titul výstavy: Igor Piačka: Doba Nežná
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka v Trnave, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátor: PhDr. Ľudovít Petránsky
Vernisáž: 7.2.2013 /piatok/ o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 7.2.(Pia) – 1.4.(Ut) 2014 Doba Nežná je tajomstvom krásy
Umelecké dielo je „zastaveným časom“ (Pierre Bonnard), ale aj „stavom duše“ (Marc Chagall). Nie každý dokáže do času vstúpiť, nie každý zaregistruje to chvenie ľudskej duše. Maliarske dielo Igora Piačku má ambíciu do tohto sveta vstúpiť. Stačí pootvoriť dvere... a pred divákom sa otvára Doba Nežná. Rovnomenná výstava, ktorá mapuje desať rokov autorovej maliarskej tvorby. Tá stavia na kontinuite, ale aj výtvarných premenách a nových obsahoch.
A jej cesta? Ako odpoveď mi napadajú inšpiratívne Dejiny krásy od talianskeho spisovateľa a semiotika Umberta Eca, v ktorej niektoré vety fungujú aj pri maľbách Igora Piačku. Aj ona ako „v teoréme neúnavne hľadá okamih, keď krása ktoréhokoľvek predmetu splynie s priestorom a takto definovaný priestor zase spätne určí polohu predmetu i jeho vzhľad... nevadí, že tieto predmety sú staré... možno práve to je tajomstvo krásy: okamih, keď zo sivého nánosu rozprestierajúceho sa na všetkom okolo nás náhle a nečakane vytryskne krása“.
Aj obrazy Igora Piačku chcú byť tajomstvom krásy a pevne dúfam, že každý, kto sa jej dotkne, presne uchopí jej polohu, výraz a posolstvo. Sleduje princípy otvoreného diela a tak pri každej interpretácii získava svoj vlastný význam. Hrajú sa s interpretačnými posunmi, aby ich v príznačnom rukopise s figurálnym akcentom rozvinul do náročne komponovaných plôch – obraz Doba Nežná je alúziou na Klimtov Bozk, Pomník nezlúčiteľnosti teórie s praxou zase na súsošie Viery Muchinovej Robotník a kolchozníčka, Veľká hra o jablko zase na Bronzinovu Venušu s Kupidom. Tieto obrazy zároveň potvrdzujú aj dôležité Igorove prístupy. V Dobe Nežnej sa zaoberá estetikou krásy, keď kladie do kontrastov obidva póly (krása – škaredosť) a zároveň ich nastavuje do krehkej rovnováhy. V Pomníku nezlúčiteľnosti... zase konceptuálnym spôsobom ironizuje známe symboly, ale nie za každú cenu – ich výklad necháva na divákovi. Vo Veľkej hre o jablko sa zase pýta, do akej miery je možná hra s ľudskými citmi a kedy a ako prestáva byť hrou. A tak by sme mohli ísť od obrazu k obrazu.
Otázky sú nástojčivé, výtvarný prejav sugestívny. Čo viac možno žiadať od umenia?
PhDr. Ľudovít Petránsky
Reportáž MTT:
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka v Trnave, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátor: PhDr. Ľudovít Petránsky
Vernisáž: 7.2.2013 /piatok/ o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 7.2.(Pia) – 1.4.(Ut) 2014 Doba Nežná je tajomstvom krásy
Umelecké dielo je „zastaveným časom“ (Pierre Bonnard), ale aj „stavom duše“ (Marc Chagall). Nie každý dokáže do času vstúpiť, nie každý zaregistruje to chvenie ľudskej duše. Maliarske dielo Igora Piačku má ambíciu do tohto sveta vstúpiť. Stačí pootvoriť dvere... a pred divákom sa otvára Doba Nežná. Rovnomenná výstava, ktorá mapuje desať rokov autorovej maliarskej tvorby. Tá stavia na kontinuite, ale aj výtvarných premenách a nových obsahoch.
A jej cesta? Ako odpoveď mi napadajú inšpiratívne Dejiny krásy od talianskeho spisovateľa a semiotika Umberta Eca, v ktorej niektoré vety fungujú aj pri maľbách Igora Piačku. Aj ona ako „v teoréme neúnavne hľadá okamih, keď krása ktoréhokoľvek predmetu splynie s priestorom a takto definovaný priestor zase spätne určí polohu predmetu i jeho vzhľad... nevadí, že tieto predmety sú staré... možno práve to je tajomstvo krásy: okamih, keď zo sivého nánosu rozprestierajúceho sa na všetkom okolo nás náhle a nečakane vytryskne krása“.
Aj obrazy Igora Piačku chcú byť tajomstvom krásy a pevne dúfam, že každý, kto sa jej dotkne, presne uchopí jej polohu, výraz a posolstvo. Sleduje princípy otvoreného diela a tak pri každej interpretácii získava svoj vlastný význam. Hrajú sa s interpretačnými posunmi, aby ich v príznačnom rukopise s figurálnym akcentom rozvinul do náročne komponovaných plôch – obraz Doba Nežná je alúziou na Klimtov Bozk, Pomník nezlúčiteľnosti teórie s praxou zase na súsošie Viery Muchinovej Robotník a kolchozníčka, Veľká hra o jablko zase na Bronzinovu Venušu s Kupidom. Tieto obrazy zároveň potvrdzujú aj dôležité Igorove prístupy. V Dobe Nežnej sa zaoberá estetikou krásy, keď kladie do kontrastov obidva póly (krása – škaredosť) a zároveň ich nastavuje do krehkej rovnováhy. V Pomníku nezlúčiteľnosti... zase konceptuálnym spôsobom ironizuje známe symboly, ale nie za každú cenu – ich výklad necháva na divákovi. Vo Veľkej hre o jablko sa zase pýta, do akej miery je možná hra s ľudskými citmi a kedy a ako prestáva byť hrou. A tak by sme mohli ísť od obrazu k obrazu.
Otázky sú nástojčivé, výtvarný prejav sugestívny. Čo viac možno žiadať od umenia?
PhDr. Ľudovít Petránsky
Reportáž MTT:
