Neznámy |
Konjunkcie / Časová zhoda
kurátor výstavy
27.09.2016 - 27.11.2016
Galéria Jána Koniarka, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Výstava mapujúca spoluprácu Pala Macha s niekoľkými generáciami osobností slovenského vizuálneho umenia.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Titul výstavy: Konjunkcie / Časová zhoda
Vystavujúci autori: Ivan Csudai, Rudolf Fila, Ľudovít Fulla, Jana Hojstričová, Jozef Jankovič, Palo Macho, Svätopluk Mikyta, Laco Teren
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátor: Peter Michalovič
Vernisáž: utorok, 27. september 2016 o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 27.09.(Ut) - 27.11. (Ne) 2016
Na vernisáži budú pokrstené 3 sklárske zošity mapujúce spolupráce Pala Macha s vystavujúcimi autormi.
FOTO: Jana Hojstričová Palo Macho sa ako jediný v rámci slovenského umeleckého sklárstva zaoberá maľbou na sklo, či lepšie povedané, maľbou do skla, či sklenou maľbou. Jeho umenie je predovšetkým maľbou. Sklo je nosičom pre maliarske gesto. Figuruje miesto plátna, či iného tradičného podkladu. Sklo ako materiál so špecifickými vlastnosťami zároveň otvára pre maľbu iné možnosti, ktoré Macho naplno využíva. Sú to logicky vlastnosti skla, ktoré iný materiál neprinesie – priehľadnosť, čiže možnosť obojstranného vnímania, schopnosť pohlcovať svetlo a tiež ho prepúšťať, možnosť vrstvenia maliarskych stôp v priestore, haptické, niekedy až reliéfne kvality povrchu... Všetko toto poskytla matéria skla aj kresbe Svätopluka Mikytu.
Svätopluk Mikyta je vynikajúci kresliar. Vyšiel z grafickej tvorby, kde línia hrá významnú rolu. Pre možnosť permanentnej každodennej tvorby kedykoľvek a kdekoľvek sa Mikyta už roky vyjadruje najmä médiom kresby. Mnoho umelcov aj v súčasnosti kresbu využíva, ale len málokto natoľko sústredene a sebavedome ako Svätopluk Mikyta – nie ako skicu, ale ako konečné dielo. Mikyta sa v kresbe sústredí na dve oblasti: prekresby už existujúcich diel – zväčša starých tlačí alebo fotografií a na denníkové kresby, každodenné záznamy a úvahy na papieri formátu A4.
Sabína Jankovičová
Rudolf Fila svojimi domaľbami, premaľbami alebo nadmaľbami rázne kropil všetky obrazy, čo mu prišli pod ruku, či už to boli reprodukcie diel veľkých majstrov, knižné ilustrácie alebo katalógy výstav. A keď sa takto jedného dňa v jeho dosahu vyskytol katalóg výstavy Súčasné slovenské sklo, neváhal na obrazy sklárskych objektov namieriť prúd farebných kvapiek. Takto vzniklo – a to je jeho vlastný dodatok k názvu – Orosené súčasné slovenské sklo. Obrysy vystavených sklenených objektov, ktoré sa na fotografiách zreteľne vykrajovali z pozadia, aby vystupovali v celej svojej osobitej forme, sa po tomto zásahu rozmazávajú a ostáva z nich len silueta. Orosovač Fila sa aj tentoraz prejavil ako narušiteľ, ktorý prekračuje ploty a za svoju záhradu pokladá celé univerzum obrazov.
Miroslav Marcelli
Telo predstavuje priesečník prístupov Jany Hojstričovej a Pala Macha, ktorí spájajú médium fotografie a skla do podnetných celkov artikulujúcich túto umeleckú konštantu. Sústreďujú sa na nezvyčajné pózy postáv, no prevažne ide fragmenty, torzá, či útržky. Telo sa však vynára aj zo stvárnení, kde, vychádzajúc z realistickej konvencie, nie je identifikovateľné. Presakuje na povrch a zostáva zachytené v záhyboch, deformáciách a póroch úplne bežných kusov oblečenia, ktoré plnia v každodennosti úplne bežné funkcie. Predstavujú buď intímnu ochranu ľudského tela, alebo ho formálne prezentujú navonok, prípadne zabraňujú jeho poraneniu. Pre každý tento predmet je však telo spojovníkom, keďže určovalo jeho tvar pri výrobe, no nemenej ho vyformovalo používaním a nosením, ktoré mu dalo jedinečný výraz, vôňu a prevedenie. Z obyčajnej košele, trička či rukavíc sa tak stali neopakovateľné záznamy tela, ktorých fotografie autorská dvojica zakonzervovala v sklených tabuliach.
Jozef Kovalčik Jankovič a Macho zajali jednu z postáv do modrého kotúča. Pripomína priehľad do bubna práčky. Sklo opäť ideálne zvýznamňuje neurčiteľnosť okamihu posledného pohnutia. Výsledný osvetľujúci rez odkrýva do hĺbky času údel človeka bezmocného, akoby skrúcaného v nejakom z „pracích programov“ života, režimu, histórie. No bezmocného najviac zo seba samého. Z vlastnej poddajnosti.
Martin Kaňuch
Spolupráce dvou kreativních osobností může vyústit do různě přesvědčivých výsledků. Prosazení jedné z nich na úkor druhé většinou spíše rozmělňuje individuální výkony obou zúčastněných, vzájemný a přílišný respekt může vyprodukovat dílo spíše průměrné (viz v rocku pokus o duet Johnnyho Wintera a Jimiho Hendrixe) nebo, v ideálním případě dochází k fúzi a syntéze. Poslední případ nastává ve společné tvorbě významných výtvarných umělců, „sklářského“ výtvarníka Pala Macha a malíře velkoformátových akrylů Laca Terena.
Čtyři zhruba metrové kotouče prezentují velmi zajímavou a originální kolekci artefaktů, které nabízejí zajímavý průnik abstrakce, figurace, velký cit pro materiál, kompozici, světlo a nikoli v poslední řadě expresivitu a působivost.
Vlastimil Zuska
Ironie imaginace
Už antičtí filozofové věděli, že vidění není samozřejmost a aby je nějak vysvětlili, uchýlili se k tvrzení, že předpokládá nějaké prostředí, médium neboli živel, který je umožňuje. Tento živel nazvali průzračností. Je to médium, to znamená, že viděním prostředkuje, aniž je samo viditelné. Je tedy přítomně nepřítomné, kdykoli se cokoli dává našemu zraku k vidění.
A přece se i průzračnost může stát viditelnou. Pokud se tak stane, což je ale právě příklad artefaktů Palo Macha a Ivana Csudaie, jsme vzápětí svědky zvláštní, dvojznačné a v jistém smyslu ironické hry: nevidíme tak zcela figuru proti pozadí, nýbrž obraz, který je jakoby zapuštěn v průzračnosti, z níž vystupuje před náš zrak a takto je pro nás zviditelněn. Jenže vidět je i sama průzračnost, protože je zčásti učiněna neprůzračnou. Jedno je prostě v druhém, jedno je skrze druhé, závisí na druhém, avšak co je tu figura a co je tu pozadí?
Sklo je materiál, látka, má svou tíži, a současně je to i živel. A v tom je ona ironie: je prostupné pro zrak, který se v něm přesto zachycuje: míněn je Teddy Bear Ivana Csudaiem nikoli sklo Palo Macha. Anebo naopak? Míněno je sklo Palo Macha, nikoli Teddy Bear Ivana Csudaie. Předložky, které jinak tak spolehlivě označují prostorové vztahy, se v tomto beztíží průzračnosti hroutí: „pod“, „nad“, „na“, „v“ – nelze mezi nimi rozhodnout, není se oč opřít.
Co se tím chce říci? Nic více a nic méně než toto: mluvíme-li o prostoru imaginace, měli bychom si uvědomit, že jeho topologie je imaginární – a že právě proto je to prostor imaginace. Nemožné je tu snadno možné, paradox vidění neviditelného se zde sám od sebe ruší. Stačí sklo a dětský medvídek. A ovšem, tichá Kometa nad nimi. Odnášíme si odtud poznání, že v prostoru imaginace se znovu a znovu rodí nové a nové zkratky, které označují vesmír. A jsou jak létavice v našem světě. Miroslav Petříček
Do koncepcie spoluprác čiastočne zapadá aj projekt „dialógu“ s dielom Ľudovíta Fullu, ktorého idea sa síce zrodila už okolo roku 2003, ale skutočne zrealizovaný bol až pre výstavu Fragmenty (z Fullu) v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku v roku 2015. S konceptom súvisí iba čiastočne preto, lebo z objektívnych dôvodov nemohlo ísť o skutočnú spoluprácu. V tomto prípade je to skôr stratégia, s ktorou sa v súčasnom umení stretávame stále častejšie a ktorá je založená na sofistikovanom požičaní, osvojení alebo privlastnení si diela iného umelca. V následnej výtvarnej recyklácii sa dielo, jeho fragmenty, myšlienka alebo koncept, dostáva do iných súvislostí a vzťahov.
Privlastniť si a „zrecyklovať“ dielo takej ikony slovenského výtvarného umenia, akou je Fulla, je celkom odvážnym činom. Palo Macho sa toho však zhostil s nadhľadom. Na jednej strane s úctou a vedomím zodpovednosti avšak sebavedome, bez prehnaného pietneho sentimentu.
Zuzana Gažíková
nasatrnava.sme.sk /TASR/:
Sklár Palo Macho tvorí spoločné diela so slovenskými výtvarníkmi trnava-live.sk:
Výstava Konjunkcie v galérii ukáže tvorbu osobností slovenského vizuálneho umenia RTVS.sk - kultúrny magazín Umenie 2016, 5.10.2016 /príspevok od 16:45 min./:
Konjunkcie / Časová zhoda Novinky z radnice - nzr.trnava.sk:
Spolupráca priezračná ako sklo Prispevok Mestskej televízie Trnava, 29.9.2016:
Titul výstavy: Konjunkcie / Časová zhoda
Vystavujúci autori: Ivan Csudai, Rudolf Fila, Ľudovít Fulla, Jana Hojstričová, Jozef Jankovič, Palo Macho, Svätopluk Mikyta, Laco Teren
Miesto konania: Galéria Jána Koniarka, Kopplova vila, Zelený kríček 3, Trnava
Kurátor: Peter Michalovič
Vernisáž: utorok, 27. september 2016 o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 27.09.(Ut) - 27.11. (Ne) 2016
Na vernisáži budú pokrstené 3 sklárske zošity mapujúce spolupráce Pala Macha s vystavujúcimi autormi.
FOTO: Jana Hojstričová Palo Macho sa ako jediný v rámci slovenského umeleckého sklárstva zaoberá maľbou na sklo, či lepšie povedané, maľbou do skla, či sklenou maľbou. Jeho umenie je predovšetkým maľbou. Sklo je nosičom pre maliarske gesto. Figuruje miesto plátna, či iného tradičného podkladu. Sklo ako materiál so špecifickými vlastnosťami zároveň otvára pre maľbu iné možnosti, ktoré Macho naplno využíva. Sú to logicky vlastnosti skla, ktoré iný materiál neprinesie – priehľadnosť, čiže možnosť obojstranného vnímania, schopnosť pohlcovať svetlo a tiež ho prepúšťať, možnosť vrstvenia maliarskych stôp v priestore, haptické, niekedy až reliéfne kvality povrchu... Všetko toto poskytla matéria skla aj kresbe Svätopluka Mikytu.
Svätopluk Mikyta je vynikajúci kresliar. Vyšiel z grafickej tvorby, kde línia hrá významnú rolu. Pre možnosť permanentnej každodennej tvorby kedykoľvek a kdekoľvek sa Mikyta už roky vyjadruje najmä médiom kresby. Mnoho umelcov aj v súčasnosti kresbu využíva, ale len málokto natoľko sústredene a sebavedome ako Svätopluk Mikyta – nie ako skicu, ale ako konečné dielo. Mikyta sa v kresbe sústredí na dve oblasti: prekresby už existujúcich diel – zväčša starých tlačí alebo fotografií a na denníkové kresby, každodenné záznamy a úvahy na papieri formátu A4.
Sabína Jankovičová
Rudolf Fila svojimi domaľbami, premaľbami alebo nadmaľbami rázne kropil všetky obrazy, čo mu prišli pod ruku, či už to boli reprodukcie diel veľkých majstrov, knižné ilustrácie alebo katalógy výstav. A keď sa takto jedného dňa v jeho dosahu vyskytol katalóg výstavy Súčasné slovenské sklo, neváhal na obrazy sklárskych objektov namieriť prúd farebných kvapiek. Takto vzniklo – a to je jeho vlastný dodatok k názvu – Orosené súčasné slovenské sklo. Obrysy vystavených sklenených objektov, ktoré sa na fotografiách zreteľne vykrajovali z pozadia, aby vystupovali v celej svojej osobitej forme, sa po tomto zásahu rozmazávajú a ostáva z nich len silueta. Orosovač Fila sa aj tentoraz prejavil ako narušiteľ, ktorý prekračuje ploty a za svoju záhradu pokladá celé univerzum obrazov.
Miroslav Marcelli
Telo predstavuje priesečník prístupov Jany Hojstričovej a Pala Macha, ktorí spájajú médium fotografie a skla do podnetných celkov artikulujúcich túto umeleckú konštantu. Sústreďujú sa na nezvyčajné pózy postáv, no prevažne ide fragmenty, torzá, či útržky. Telo sa však vynára aj zo stvárnení, kde, vychádzajúc z realistickej konvencie, nie je identifikovateľné. Presakuje na povrch a zostáva zachytené v záhyboch, deformáciách a póroch úplne bežných kusov oblečenia, ktoré plnia v každodennosti úplne bežné funkcie. Predstavujú buď intímnu ochranu ľudského tela, alebo ho formálne prezentujú navonok, prípadne zabraňujú jeho poraneniu. Pre každý tento predmet je však telo spojovníkom, keďže určovalo jeho tvar pri výrobe, no nemenej ho vyformovalo používaním a nosením, ktoré mu dalo jedinečný výraz, vôňu a prevedenie. Z obyčajnej košele, trička či rukavíc sa tak stali neopakovateľné záznamy tela, ktorých fotografie autorská dvojica zakonzervovala v sklených tabuliach.Jozef Kovalčik Jankovič a Macho zajali jednu z postáv do modrého kotúča. Pripomína priehľad do bubna práčky. Sklo opäť ideálne zvýznamňuje neurčiteľnosť okamihu posledného pohnutia. Výsledný osvetľujúci rez odkrýva do hĺbky času údel človeka bezmocného, akoby skrúcaného v nejakom z „pracích programov“ života, režimu, histórie. No bezmocného najviac zo seba samého. Z vlastnej poddajnosti.
Martin Kaňuch
Spolupráce dvou kreativních osobností může vyústit do různě přesvědčivých výsledků. Prosazení jedné z nich na úkor druhé většinou spíše rozmělňuje individuální výkony obou zúčastněných, vzájemný a přílišný respekt může vyprodukovat dílo spíše průměrné (viz v rocku pokus o duet Johnnyho Wintera a Jimiho Hendrixe) nebo, v ideálním případě dochází k fúzi a syntéze. Poslední případ nastává ve společné tvorbě významných výtvarných umělců, „sklářského“ výtvarníka Pala Macha a malíře velkoformátových akrylů Laca Terena.Čtyři zhruba metrové kotouče prezentují velmi zajímavou a originální kolekci artefaktů, které nabízejí zajímavý průnik abstrakce, figurace, velký cit pro materiál, kompozici, světlo a nikoli v poslední řadě expresivitu a působivost.
Vlastimil Zuska
Ironie imaginace
Už antičtí filozofové věděli, že vidění není samozřejmost a aby je nějak vysvětlili, uchýlili se k tvrzení, že předpokládá nějaké prostředí, médium neboli živel, který je umožňuje. Tento živel nazvali průzračností. Je to médium, to znamená, že viděním prostředkuje, aniž je samo viditelné. Je tedy přítomně nepřítomné, kdykoli se cokoli dává našemu zraku k vidění.
A přece se i průzračnost může stát viditelnou. Pokud se tak stane, což je ale právě příklad artefaktů Palo Macha a Ivana Csudaie, jsme vzápětí svědky zvláštní, dvojznačné a v jistém smyslu ironické hry: nevidíme tak zcela figuru proti pozadí, nýbrž obraz, který je jakoby zapuštěn v průzračnosti, z níž vystupuje před náš zrak a takto je pro nás zviditelněn. Jenže vidět je i sama průzračnost, protože je zčásti učiněna neprůzračnou. Jedno je prostě v druhém, jedno je skrze druhé, závisí na druhém, avšak co je tu figura a co je tu pozadí?
Sklo je materiál, látka, má svou tíži, a současně je to i živel. A v tom je ona ironie: je prostupné pro zrak, který se v něm přesto zachycuje: míněn je Teddy Bear Ivana Csudaiem nikoli sklo Palo Macha. Anebo naopak? Míněno je sklo Palo Macha, nikoli Teddy Bear Ivana Csudaie. Předložky, které jinak tak spolehlivě označují prostorové vztahy, se v tomto beztíží průzračnosti hroutí: „pod“, „nad“, „na“, „v“ – nelze mezi nimi rozhodnout, není se oč opřít.
Co se tím chce říci? Nic více a nic méně než toto: mluvíme-li o prostoru imaginace, měli bychom si uvědomit, že jeho topologie je imaginární – a že právě proto je to prostor imaginace. Nemožné je tu snadno možné, paradox vidění neviditelného se zde sám od sebe ruší. Stačí sklo a dětský medvídek. A ovšem, tichá Kometa nad nimi. Odnášíme si odtud poznání, že v prostoru imaginace se znovu a znovu rodí nové a nové zkratky, které označují vesmír. A jsou jak létavice v našem světě. Miroslav Petříček
Do koncepcie spoluprác čiastočne zapadá aj projekt „dialógu“ s dielom Ľudovíta Fullu, ktorého idea sa síce zrodila už okolo roku 2003, ale skutočne zrealizovaný bol až pre výstavu Fragmenty (z Fullu) v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku v roku 2015. S konceptom súvisí iba čiastočne preto, lebo z objektívnych dôvodov nemohlo ísť o skutočnú spoluprácu. V tomto prípade je to skôr stratégia, s ktorou sa v súčasnom umení stretávame stále častejšie a ktorá je založená na sofistikovanom požičaní, osvojení alebo privlastnení si diela iného umelca. V následnej výtvarnej recyklácii sa dielo, jeho fragmenty, myšlienka alebo koncept, dostáva do iných súvislostí a vzťahov.
Privlastniť si a „zrecyklovať“ dielo takej ikony slovenského výtvarného umenia, akou je Fulla, je celkom odvážnym činom. Palo Macho sa toho však zhostil s nadhľadom. Na jednej strane s úctou a vedomím zodpovednosti avšak sebavedome, bez prehnaného pietneho sentimentu.
Zuzana Gažíková
nasatrnava.sme.sk /TASR/:
Sklár Palo Macho tvorí spoločné diela so slovenskými výtvarníkmi trnava-live.sk:
Výstava Konjunkcie v galérii ukáže tvorbu osobností slovenského vizuálneho umenia RTVS.sk - kultúrny magazín Umenie 2016, 5.10.2016 /príspevok od 16:45 min./:
Konjunkcie / Časová zhoda Novinky z radnice - nzr.trnava.sk:
Spolupráca priezračná ako sklo Prispevok Mestskej televízie Trnava, 29.9.2016:
