Koža, Women & Other Stories // The Final Chapter

Deanna Pizzitelli (1987, Toronto) je kanadská fotografka, ktorá prvý krát prišla do Bratislavy v roku 2015. Bakalársky titul získala na Toronto Metropolitan University (Kanada) a magisterský titul z výtvarného umenia nadobudla na University Of Arizona (USA). Vystavuje najmä Kanade, Spojených štátov amerických a v Európe. Na Slovensku sa jej tvorba predstavila v bratislavskej Flatgallery (2021) a v Beastro (2015, 2018). V roku 2018 bola ocenená v súťaži Scotiabank New Generation Photography Award. Jej séria KOŽA, WOMEN & OTHER STORIES je jedným z desať ocenených projektov na festivale Louis Roederer Discovery Award of the Rencontres d'Arles (Francúzko). Pizzitelli zastupuje Stephen Bulger Gallery (Kanada) a jej fotografická práca je v zbierkach Archive of Modern Conflict (UK) a tiež v Center for Creative Photography (USA). Okrem toho sa zúčastnila niekoľkých rezidenčných pobytov v Kanade, Švédsku, Portugalsku, Nemecku, Fínsku a na Islande.

Koža, Women & Other Stories // The Final Chapter (2015 – 2022)

Séria KOŽA, WOMEN & OTHER STORIES (Koža, žena a iné príbehy // Posledná kapitola ) je na prvý pohľad nekonzistentnou mozaikou rôznych zaznamenaných obrazov, v ktorej autorka využíva rôzne analógové techniky spracovania fotografie, kombinujúc rôzne spôsoby tlače a žánre fotografie. Na výstave sa preto objavujú klasické analógové postupy tvorby fotografie a tlače aj keď z dnešného hľadiska môžeme povedať, že sú do značnej miery experimentálne. Deanna pracuje s kyanotypiou, striebro tlačou, serigrafiou, kníhtlačou a monotypiou ale experimentuje aj s chybnými fotografiami tvorené Polaroidom, ktoré sú následne zväčšené do nepravidelných roztrieštených obrazcov.

Fotografie oslavujú proces cestovania a zbierania rôznych subjektívnych príbehov. Ide teda o formu individuálneho dokumentu, ktorý primárne odzrkadľuje najmä jej vnútorné a veľmi intímne prežívanie prítomnosti než objektívne zachytenie prebiehajúcich dejov. Séria sa pohybuje z časti na poli dokumentárnej fotografie, intímnych portrétov a inscenovanej fotografie. Názov série a tiež názov výstavy odzrkadľuje naratívnu, emocionálnu aj vizuálnu rôznorodosť vystavených prác, takže môžeme odsledovať tri tematické okruhy, ktoré navzájom komunikujú, prestupujú do seba a vytvárajú eklektický celok. Najlepší kľúč k pochopeniu výstavy ponúka prirovnanie k návšteve starožitníctva. Predmety na tomto mieste sú vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu a pochádzajú z rôznych období, sociálnych aj geografických prostredí, vytvoril ich iný autor a majú rôznu funkciu. Spolu ale vytvárajú pocit estetickej ucelenosti. Na základe podobného princípu môžeme vnímať výstavu, na ktorej sa okrem fotografií objavujú aj neónové boxy. Tento estetický eklektizmus môžeme nájsť v konfrontácií rozdielnych médií a žánrov. Tematicky sa pohybujúcich medzi intimitou domáceho trochu vidieckeho prostredia a vzdialenosťou chladného, mestského či industriálneho priestoru (odkaz na neóny). 

Slovenská časť názvu – koža, odkazuje na Slovensko, a zároveň je poctou pre krajinu, kde autorka začala s fotografovaním série. Koža však má aj iný význam, je to ľudský obal či schránka, niečo v čom je obsiahnutá emocionálna časť človeka. Koža odzrkadľuje všetky naše vnútorné emocionálne stavy, podobne ako povrch svetlocitlivého materiálu reflektuje zachytenú skutočnosť a je nosičom rôznych významov. Žena je motív, ktorý sa v autorkynej tvorbe objavuje už v predchádzajúcej tvorbe. Opakovane sa ženy (ktoré sú známe aj neznáme) objavujú aj v tejto sérií. Sú jedným z prostriedkov cez, ktoré rozpráva o vnútornom správaní a stavoch mysle človeka, meniacich sa v rôznych emocionálnych rytmoch. Séria zahŕňa aj fotografie, ktoré sa nedajú presne tematicky ukotviť. Počas niekoľkých rokov dokumentovania svojho života tak, ako ho prežila, vytvorila zbierku fotografií bez jasného významového rámca. Ide o skupinu prác, ktorých naratív je otvorený širokým interpretačným rovinám. „Iné príbehy“ slúžia divákom skôr ako emocionálna hádanka než jasne čitateľný príbeh z uceleným koncom.

Na výstave sa okrem klasickej 2D fotografie objavujú už vyššie spomínané priestorovo-svetelné objekty, neóny s minimalistickými poetickými textami, ktoré sú lyrickým prejavom autorkinej tvorby. Úlohou týchto objektov je dopovedať prostredníctvom slov to, čo je vyjadrené vizuálnym jazykom. Svetlo zohráva takisto dôležitú úlohu, pretože fotografické médium je neodmysliteľne späté so svetlom. To dopadá na fotografované predmety, aby sa následne odrazilo a exponovalo na svetlocitlivý materiál  (v súčasnosti na digitálny senzor). Slovami Rolanda Barthesa: „Z reálneho tela, které bylo tam, vyšli paprsky, jenž se dotkly mne, který jsem zde ... snímek mrtvé bytosti se mne dotkne, stejne jako opoždené paprsky nejaké hvezdy.“ (Svetlá komora, s. 72) V tomto prípade je svetlo tvorcom obrazu respektíve ho môžeme spolu s fotografiou považovať za sprostredkovateľa minulosti a príbehov, ktoré autorka, ale aj iní zachytili. Výstavu môžeme chápať ako ukončenie sedem ročného procesu tvorby tejto fotografickej a lyrickej série.