Nová expozícia Galéria Jána Koniarka v Trnave vracia do Nového krídla Koppelovej vily tvorbu zakladateľa slovenského moderného sochárstva a významného Trnavčana Jána Koniarka. Ide o nový pohľad nielen na samotnú tvorbu sochára a nosné okruhy jeho tvorby, ale aj o načrtnutie ďalšieho vývoja figurálnej plastiky u nás v priebehu storočia a následného dialógu mladších autorov/-riek priamo s Koniarkovou tvorbou. Prezentácia vybraných autorov zahŕňa 15 výrazných umelcov/-kýň podľa roku narodenia od najstaršieho Koniarkovho súpútnika českého sochára Ladislava Šalouna (1870-1948) až po najmladšieho trnavského sochára Miroslava Trubača (1986).
Expozícia názorne ukazuje životnú a umeleckú cestu Koniarka od najstaršej sochy Portrét ešte z belehradského obdobia autora (1893) až po jeho poslednú sochu sediaceho L. N. Tolstého (1949-51). Prezentujeme jednak vrcholné diela postrodinovskej expresívnej modelácie (Pijúci muž, Lavína, Faun, Bozk strasti), portrétnej tvorby (Dr. Holuby, A. Hlinka) aj príklady vojenských pomníkov a monumentálnych realizácií (Pomník padlých v 1. svetovej vojne; Pomník A. Bernoláka; Memorandový reliéf).
Posun v sochárskom jazyku 20. storočia metaforicky dokladá trojica sochárskych hláv hneď v úvode expozície: Koniarkov Portrét pani Sesslerovej (matky trnavského pivovarníka) z rokov 1924-25, Štefunkova Podobizeň národného umelca Martina Benku (1956) a súčasná Zelinkova autoportrétna Hlava II z roku 2010, odliata do betónu. Každá z nich má nielen sochárku kvalitu, intenzívnu výpovednú hodnotu ale aj silnú vlastnú históriu: busta pani Sesslerovej bola dokázateľne vystavená na XXIII. benátskom bienále v roku 1942; Štefunkova podoba Martina Benku tvorila základ pre jeho náhrobok na národnom cintoríne v Martine (1974) a séria vlastných hláv od Zelinku boli základom pre udelenie Ceny Oskara Čepana autorovi v roku 2015.
Tento portrétny trojlístok otvára obraz zmeny sochárskej paradigmy modelovania figúry, ale aj zmenu a rozšírenie repertoáru v materiáloch: Koniarkov a Štefunkov klasický bronz na mramorovom podstavci, potvrdzujú komorné bronzy mužskej a ženskej figúry (Šaloun, Uher) a potom ich striedajú nové materiály a prístupy v povojnom vývoji: epoxid, plech a voda (Jankovič), zvárané železo (Masarovičová), betón, roxor (Zelinka), sklo a kryštály modrej skalice (Kvetan), plastické hmoty (Vargová, Masár), aj výstupy mäkkej plastiky: špagát (Bartusz), kartón a sadrový obväz (Trubač),textil, či vatelín (Žáková, Vargová) a pod.
Expozíciu dopĺňajú aj diela, ktoré nadväzujú na Koniarkove dielo a vstupujú s ním do nového dialógu. Ide o rozmerné plátno Veroniky Rónaiovej Slovenský mýtus z roku 2006 (reflexia výstavy SNG pod rovnomenným názvom s vystaveným Koniarkovym Oráčom); komorná litografia Vladimíra Gažoviča Stéla Jána Koniarka z roku 2007, či súbor 12 štylizovaných tabuliek od Stana Masára Od Koniarka po Koniarka (2021), ktorý interpretuje diela 12 významných slovenských umelcov/-kýň s posunom od Pomníka A. Bernoláka až po akciu Cyrila Blaža Socha 1 a jeho zavesenie na opasku v ruke dejateľa (2011).
Už tretia stála expozícia Galérie Jána Koniarka je tak aj prezentáciou dlhoročnej zbierkotvornej činnosti galérie, nakoľko všetky diela pochádzajú zo zbierok GJK ( okrem 2 zapožičiek od Spolku sv. Vojtecha v Trnave (pani Sesslerová) a Uher&Uher súkromná zbierka (Rudolf Uher: Ráno)). S potešením môžeme konštatovať, že v expozícii prinášame aj tri nové práce majstra Koniarka, predstavené verejnosti po prvýkrát: Pribina; Ranený; hlinený fragment Memorandového reliéfu pre Martin v mierke 1:1. Novinkou expozície je aj umiestnenie dotykovej obrazovky s množstvom ďalších informácií ( Koniarkova tvorba, jeho životopis, výstavy, bibliografia a pod.).Obnovenú expozíciu Ján Koniarek a figurálne tendencie bude na jeseň 2022 dopĺňať aj Záhrada sôch slovenských a trnavských umelcov v areáli Koppelovej vily.
