Ľudovít Hološka - PUTOVANIE (S) MAĽBOU

"Dospievanie k transformácii sa deje neuveriteľne pomaly. A často sa stane, že zopakuješ proces, ktorý sa udial. Kráčaj vytrvalo za svojou predstavou, najprv sa musíš pokúsiť realizovať ju, realizovaná predstava tu najprv musí byť, až potom sa dá hovoriť o márnosti snaženia, o významoch a bezvýznamnosti. To znamená: stále sa vracať, vždy začať odznova, nič si neodpustiť." Ľudovít Hološka, 1968 

Čo znamená putovanie, presne putovanie s maľbou alebo putovanie maľbou. S kým spájať putovanie a vôbec prečo putovanie, keď sme vraj už od narodenia všetci pútnici. A naozaj všetci alebo len niekto je homo viator, iný zasa homo sapiens, homo faber, či homo ludens alebo homo pictor či homo scriptor? Aké putovanie teda spájať s Ľudovítom Hološkom a aké s autorom tohto textu? Naozaj rovnako či rovným dielom putujú s maľbou alebo putujú jednoducho maľbou? Putovanie nie je len obyčajné kráčanie a hocijaké zastavenie a rovnako ani chodectvo a flanérstvo, či dokonca nespútané nomádstvo. Svojou etymológiou v sebe putovanie obsahuje tak cestu, ako aj brod, most, nachádzanie, spoznávanie, napínanie či obopínanie. Poukazuje na pripútanie i odpútanie, a teda aj na povahu toho, čo pomenúvame putom. Na to, aby sme sa ocitli na púti a zažívali putovanie sme odhodlaní mať povedomie o východisku, smeroch, križovatkách a miestach úcty a pokory. Na púť sa vydávame, keď sa otvárame svetu so všetkými rizikami tohto počínania. Putovanie je preto pomyselným i skutočným prekračovaním prahu, stretávaním sa s neznámym a neočakávaným i bytostne cudzím. Putovanie sa však týmto nekončí. Putovaním nachádzame puto k miestam, ktoré sú nielen nezvyčajné, ale predovšetkým v pravom slova zmysle posvätné, teda nadané zvláštnou silou a súčasne slávnostné. A napokon je putovanie aj navracanie sa, alebo večné návraty obohatené doposiaľ nevideným a presahujúcim každý náš projekt a v tomto zmysle je aj usadením. Je teda Ľudo Hološka pútnikom a keď áno, aké je jeho putovanie alebo aké sú jeho putovania? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Ľudo Hološka možno ani pútnikom nie je. Zostáva v rodnej Jablonici a sústavne sa do nej vracia. Ale či neboli feudálni nevoľníci pútnikmi, hoci nesmeli bez povolenia feudála opustiť miesto? Stálo by za úvahu, čo Hološku spútalo s Jablonicou, ale rovnako pozoruhodné je, kam sa vydáva vo svojich túžbach a myšlienkach, aké sú jeho imaginárne púte a križovatky. Ale zdanie nemusí byť vždy vierohodné. Hološka naozaj nežije len tak, že by každý deň vychádzal iba do záhrady v rodnom dome, ktorá by mu azda aj vystačila v túžbe stať sa či byť maliarom, ale on sa za svojho doterajšieho života vydal na nespočetne veľa ciest a mnoho zo svojho žitia strávil na rozmanitých miestach nielen na Slovensku. Sú miesta, kde učil a stal sa profesorom, miesta, kde spoznával seba v študijných maliarskych pobytoch v zahraničí. Napočítali by sme veľa ciest na výstavy, kde sleduje minulosť i aktuálnosť maľby. Našli by sme veľa pozoruhodných miest, kam sledovali jeho kroky, keď sa usiloval pochopiť a prežiť poetiku básnikov, ktorých ilustroval a maliarov, o ktorých písal. Nestačí už len toto, aby sme ho mohli nazvať pútnikom? Pútnikom v skutočnosti i v imaginácii? Pútnikom sa Hološka nestáva len cestami. Stáva sa ním predovšetkým svojimi projektami, hľadaním pravdy, neustálym rozlišovaním každodenného a slávnostného, významného a bezvýznamného. Tieto cesty, ktoré niekedy nazýva aj programy, zohrávajú v jeho živote dôležitú úlohu.1 Ale to ešte nie je všetko. Pútnikom sa stáva aj tým, akú veľkú váhu pripisuje miestam a situovanosti, okamihom a udalostiam, ktoré dávajú jeho ceste zmysel alebo prinajmenšom problémotvornosť. To všetko sa možno dočítať v jeho denníkoch životných a pedagogických.2 Tie skutočne pripomínajú pútnické knihy, lebo sa v nich prelínajú životné a maliarske ciele a programy, pochybnosti, neustále preverovania ciest a možností, ktoré sa otvárajú s nekonečnými návratmi k začiatkom – sústavnému predefinovávaníu predsavzatí. 

Pripusťme teda, že Ľudo Hološka je vytrvalým a vnútorne sebareflektujúcim homo viator, ale ako on, založením pútnik, putuje s maľbou a maľbou? Tu už popri denníkoch – jeho verziách pútnických kníh, treba pribrať na pomoc aj jeho významné výstavy a katalógy. Denníky sú v  pravom slova zmysle hybridným žánrom, v ktorom sa krížia cesty na rozmanité výstavy s jeho vlastnými výstavami, úvahy s myšlienkami iných, jemu blízkych maliarov; záznamy dní, kedy pracoval na vlastných obrazoch a chvíľami, kedy sa odhodlal hodnotiť obrazy spolužiakov či blízkych maliarov; aj okamihy, kedy načúva hlasom iných a ich hlasy zapasúva medzi vlastnú reč či písanie. Ako také sa jeho denníky stávajú aj živnou pôdou, kde by sa mohli stretnúť púte životné a maliarske, Hološka homo sapiens s Hološkom homo scriptor a homo pictor. Nemožno však zabudnúť – a prízvukuje to aj sám Hološka –, že svety žitia a svety maľby sú dva rôzne svety, a preto treba pozorne a citlivo hľadať okamihy a udalosti, kedy a predovšetkým ako sa stretnú. Či pôjde o stretnutie, v ktorom sa maľba stane trvalým súpútnikom, alebo o udalosť, kedy sa maľba stane životom a maliar pocíti, že už nemožno žiť inak ako maľovať. Nie sú cykly jeho obrazov, série, neustále začiatky, premaľby a zatierania maľby toho dokladom? Je toto význam putovania s maľbou a putovania maľbou? Nemôžu byť predsa len ešte aj iné jemnejšie prepojenia, kde putovanie s maľbou nemusí byť čosi iné ako putovanie maľbou, ale môže to prvé byť predpokladom druhého: bez maľby, ale len s ňou sa otvárajú svety a krajiny maľby a homo Hološka zaujatý maľbou si uvedomí nielen príťažlivosť, ale predovšetkým životodarnosť maľovania. Vtedy sa putovanie s maľbou stane putovaním maľbou, a to je chvíľa spojenia a súčasne osamenia. Človeku neostáva nič iné ako maľovať, maľovať tak, ako maľovali jeho predchodcovia a súčasníci a zároveň maľovať tak, ako ani jeden z nich. Je to objavovanie a vzdávanie sa maľby, nekonečný kolobeh tohto dvojdomého pohybu. Ako sa teda zmocniť tohto záhadného a fascinujúceho prepojenia, a je to vôbec možné? Vystačí na to putovanie do Jablonice, rozhovor s maliarom, stávanie sa jeho súpútnikom, otvorenie sa jeho obrazom – sú to momenty úžasu, kedy vzniká obohacujúce porozumenie alebo je to nadutosť a trúfalosť nemaliara, ktorý sa nazdáva, že môže vykročiť do krajín maľby? Ako to prežíval maliar Hološka, keď sa rozhodol porozumieť maliarom, o ktorých sa rozhodol písať, alebo keď sa rozhodol maľovať porozumenie básnikom? Možno sa to pošťastí vtedy, keď sa jemu i mne podarí rozkľúčovať slovo, ktoré Hološka používa, a to je slovo ekvivalent.

V piatok 3.11.2023 o 17.00h bude prebiehať finisáž výstavy Ľudovít Hološka - PUTOVANIE (s) MAĽBOU, na ktorej bude slávnostne predstavená monografia s názvom Ľudovít Hološka. 

Vydanie monografie bolo uskutočnené v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici. 

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.